Mydlo patrí už odpradávna k bežným prostriedkom očisty. To, čo bolo v minulosti známkou luxusu, sa postupne stalo každodennou nevyhnutnosťou, bez ktorej by sme nemohli ďalej žiť. Premýšľali ste niekedy o tom, ako vlastne vzniklo a prečo získalo takú výraznú popularitu. Nahliadnite spolu s nami do krátkej histórie výroby mydla. Ľudia poznali mydlo už pred neuveriteľnými šiestimi tisícmi rokov. Prvá písomná zmienka o mydle bola nájdená na sumerských hlinených tabuľkách z obdobia 2500 rokov p.n.l. Tabuľky hovoria o použití mydla pri praní vlny. Ďalšia sumerská tabuľka hovorí o výrobe mydla z vody, lúhu a oleja čínskeho škoricovníka. V ruinách starého Babylonu bol v hlinených vázach nájdený materiál podobný mydlu spred 2800 rokov p.n.l. Nápisy na vázach Sumerov uvádzajú, že tuky boli varené s popolom.
Pred 3000 rokmi používali mydlo Kelti na umývanie rúk. Germáni a Galovia si farbili vlasy na červeno pomocou zmesi živočíšneho tuku, čím vzniklo mydlo. V papyruse Ebers z roku 1550 rokov p.n.l. sa uvádza, že starobylí Egypťania sa pravidelne kúpali a používali pri tom mydlo vyrobené zo zvieracieho tuku a rastlinných olejov. Mydlo sa podľa starých papyrusov používalo aj pri príprave vlny na tkanie látok. Pre Grékov a neskôr Rimanov bolo typické, že pri kúpaní používali vonné oleje. Rímsky pisateľ prvého storočia Plínius Starší vo svojom diele Historia naturalis (Prírodoveda) používa galské slovo saipo, od ktorého je zrejme odvodené slovo pre mydlo v anglickom, francúzskom, nemeckom, portugalskom, rumunskom a španielskom jazyku. Stará rímska legenda hovorí o tom, ako sa mydlo objavilo pod horou Sapo, kde sa obetúvala zver. Zmes živočíšneho oleja a popola zo spáleného dreva splachoval dážď do rieky Tiber, kde ženy prali špinavé oblečenie a zistili, že voda s touto prímesou vyčistila ich prádlo ľahšie a rýchlejšie. S vývojom rímskej civilizácie prišli aj zmeny v oblasti hygieny. Po rozpade Rímskej ríše v roku 476 zanikol záujem o osobnú hygienu na veľmi dlhú dobu. Nedostatok verejného zdravia napomohli veľkým morovým epidémiám stredoveku. Vyspelí Arabi vyrábali mydlo z olivového oleja a ako prví začali pri jeho tvorbe používať lúh, teda hydroxid sodný, ktorý sa používa na výrobu mydiel doteraz. Teda aspoň v našom prípade :)
Veľký návrat kúpania zažila Európa až v 17. storočí, no stále zostali stredoveké krajiny, kde zostala osobná hygiena dôležitým aspektom bez ohľadu na storočie. Denné kúpanie bolo v Japonsku bežným a obľúbeným zvykom a na Islande bolo stretávanie sa v jazierkach okrem očisťovania aj spoločenskou udalosťou. Počiatky modernej výroby mydla siahajú do siedmeho storočia, kedy bolo mydlárstvo v Európe zabehnutým a úspešným remeslom. Gildy, zväzy kupcov obhajujúcich hospodárske záujmy proti šľachte, si nadovšetko strážili svoje obchodné záujmy. V tom čase sa vyrábalo mydlo zo živočíšnych a rastlinných tukov, ktoré boli miešané s popolom rastlín na získavanie intenzívnej vône. Prvými centrami výroby mydla sa stali Taliansko, Španielsko a Francúzsko s dostatočnými zásobami surovín a olivového oleja. V niektorých krajinách bolo mydlo zaťažené vysokými daňami ako luxusný tovar až do 19. storočia. Po zrušení dane sa stalo mydlo dostupným artiklom pre široké vrstvy obyvateľstva.
Chémia mydiel sa nezmenilo až do roku 1916, keď bol v Nemecku vyvinul prvý syntetický čistiaci prostriedok, tzv. detergent. Sú to nemydlové čistidlá chemicky syntetizované z množstva surovín. Detergenty sa v kombinácii s mydlami používajú pri sprchovaní a kúpaní. To je iba zlomok informácii o histórii mydla, o ktorom by sa dalo rozprávať a písať donekonečna. Dúfame, že sme vás nimi nezahltili až príliš a dozvedeli ste sa o ňom niečo nové a zaujímavé. Mydlo je produkt, ktorý vždy patril, patrí a bude patriť medzi najpotrebnejšie potreby očisty, krásy a zdravia.
